Tanečnica, po ktorej nesie sála meno
Carmen Amaya, ako jej príbeh rozpráva tablao
Z barcelonskej chatrčovej štvrte až po predstavenie pre kráľa, na tej istej zemi, kde dnes jej meno visí nad dverami.
Pozrite si vstupenky do Tablao de Carmen na GetYourGuide ↗Carmen Amaya v skratke
| Rok | Čo sa stalo |
|---|---|
| 1918 | Narodila sa v Somorrostro, barcelonskej chatrčovej osade pri pláži |
| 1929 | Tancoval pre kráľa Alfonza XIII. pri otvorení Poble Espanyol |
| 1941 | Hral v Carnegie Hall s gitaristom Sabicasom |
| 1963 | Zomrel v Begure v Gironě po poslednom vystúpení v tom auguste |
Somorrostro
Carmen Amaya sa narodila v roku 1918 v Somorrostre, chatrčovej osade, ktorá kedysi stála na barcelonskom nábreží, do rómskej rodiny flamencových hudobníkov. Jej otec José Amaya, známy ako „El Chino", hral na gitare a rodina vystupovala spoločne už od Carmeninho detstva — začiatkom jej tínedžerských rokov ju kritici píšuci v Barcelone už vyzdvihovali. Samotné Somorrostro už neexistuje; bolo postupne zbúrané počas dvadsiateho storočia, čo je jedným z dôvodov, prečo má patio v Poble Espanyol, stojace dodnes presne tak ako v roku 1929, takú váhu — je to jediné pevné miesto, z ktorého sa dá vyrozprávať jej raný príbeh.
Terasa postavená pre kráľa
V roku 1929, v rámci Medzinárodnej výstavy v Barcelone, vzniklo v novej dedinke Poble Espanyol na Montjuïc andalúzske patio — jeden kút dediny poskladanej zo 117 budov skopírovaných z celého Španielska. V deň jej otvorenia tam pred kráľom Alfonzom XIII. vystúpila flamencová skupina zložená z rodiny Amaya, medzi nimi aj Carmen — vtedy približne jedenásťročná. Je to to isté patio, na ktorom dnes stojí tablao, a práve preto história tejto sály a tá jej nie sú dva oddelené príbehy, ale jeden: spojením je samotná zem, nie len meno nad dverami.
Kariéra, ktorá opustila Barcelonu
Amayina reputácia rástla počas 30. rokov 20. storočia a po Španielskej občianskej vojne absolvovala turné po Latinskej Amerike, než si vybudovala kariéru naprieč Amerikami a Európou. V roku 1941 vystúpila s gitaristom Sabicasom v Carnegie Hall a dobová tlač zaznamenáva recepciu v Bielom dome u prezidenta Franklina Roosevelta. V nasledujúcich rokoch pokračovala v turné po Európe, viackrát vystupovala pred kráľovskými rodinami a v roku 1951 sa vydala za gitaristu Juana Antonia Agüera — v tom čase už umelca, ktorého meno presahovalo svet flamenca, v ktorom vyrastala.
Nikdy nacvičené
Amaya sa preslávila intenzitou, o ktorú sa tanečníci jej generácie ani nepokúšali — rýchly, perkusívny pohyb nôh, v tom čase zvyčajne vyhradený mužským tanečníkom, tancovala žena, ktorá si na ňom postavila celú svoju reputáciu. Svedectvá tých, ktorí s ňou pracovali, opisujú umelkyňu, ktorá len málokedy zatančila to isté dvakrát rovnako — vychádzala z inštinktu tej konkrétnej noci, nie z pevne stanovenej sekvencie nacvičenej vopred. Aj preto jej meno vo flamencu stále niečo znamená aj desaťročia po jej smrti: nie jeden slávny kus, ale spôsob tanca, ktorým sa ostatní merali.
Posledné roky
Amaya vystupovala až do 60. rokov. Svoje posledné predstavenie odohrala 8. augusta 1963 v Gandíi a toho roku v novembri, 19. dňa, zomrela v Begure na španielskom katalánskom pobreží na následky ochorenia obličiek; pochovaná je v Santanderi. Mala niečo po štyridsiatke a na verejnosti vystupovala od detstva — na tej istej terase Poble Espanyol, viac ako tri desaťročia predtým. Bol to pracovný život, ktorý sa tiahol takmer celým jej pôsobením na javisku, bez dlhého dôchodku na jeho konci.
Prečo tablao nesie jej meno
Dvadsaťpäť rokov po jej smrti, v roku 1988, sa na tej istej andalúzskej terase, kde vystupovala ako dievča, znovu otvoril tablao a prevzal jej meno. Je to priama línia, nie požičaná: sála stojí na mieste, kde kedysi tancovala jej vlastná rodina pre kráľa — a práve preto nejde o náhodný marketing, ale o skutočný dôvod, prečo toto miesto existuje tam, kde existuje. Návštevníci, ktorí sa pred usadením prechádzajú po terase, tak trochu stoja tam, kde v roku 1929 stálo jedenásťročné dievča.